Rýchlosť bez trasy je len rýchlosť
Rýchlosť bez trasy nie je pokrok.
Fyzici v angličtine rozlišujú medzi speed a velocity. Speed je skalárna rýchlosť - koľko kilometrov za hodinu. Velocity je niečo viac, vektorová rýchlosť - rýchlosť aj smer (z vlastných dôvodov v tomto texte budem používať slovo "trasa"). My Slováci máme na obe len jedno slovo a možno práve tu, v jazyku aj v myslení, asi robíme prvú chybu.
Poznáte ten pocit na konci roka? Tím pracoval naplno; porady, projekty, reporty, iniciatívy. Kalendáre plné, ľudia vyťažení, budgety minuté. A predsa, keď sa pozriete na výsledky, niečo nesedí. Firma sa pohybovala rýchlo, ale po roku stojí skoro na rovnakom mieste. Koľkokrát za ten rok sa niekto zastavil a spýtal: Kam vlastne ideme?
Problémom nie je tempo, ale to, že zamieňame aktivitu za progres.
Vyťaženosť je viditeľná - dá sa merať, reportovať, pochváliť na porade. Trasa je nepohodlná, lebo si vyžaduje rozhodnutie. To rozhodnutie znamená, že niečo iné _nerobíme_. Tak radšej robíme všetko rýchlo a tvárime sa, že to stačí.
Zastavenie sa v kultúre vyťaženosti vyzerá ako slabosť.
Manažér, ktorý premýšľa, vyzerá menej produktívne ako manažér, ktorý beží. Líder, ktorý hovorí „potrebujem si to premyslieť", pôsobí menej sebaisto ako ten, čo ihneď rozhoduje.
Lenže práve toto zastavenie, ten nepríjemný moment reflexie, je rozdiel medzi rýchlosťou a pohybom so zmyslom. Medzi speed a velocity.
Bez neho len rýchlo, neefektívne a mimo trasy pálime energiu ľudí, čas a peniaze. Preto kladiem firmám, s ktorými pracujem, jednu otázku skôr, ako sa čokoľvek naštartuje:
„Vieme, kam ideme alebo len ideme?"
Nie je to otázka o vízii na stene v zasadačke, ale o každodenných rozhodnutiach. O tom, čo zaradíme do plánu a čo vedome vynecháme. Ako aj o tom, či sa pohybujeme, alebo sa len točíme.
Rýchlosť je lacná, hodnotné je smerovanie. Firmy, ktoré to pochopia, nepotrebujú bežať rýchlejšie. Potrebujú vedieť, kam bežia.
